Khai Nhaata

Zrkadlo je zaujímavá vec. Odráža presne to, ako vyzeráme, čo robíme. Frázu „nastavme si zrkadlo“ používame, keď chceme povedať pravdu a pritom nič neskresľovať...

            Lenže, nastavme si to zrkadlo, a priznajme sa. Ktokoľvek z okolia sa doň pozrie, vidí len to svoje. V praxi znamená, že koľko ľudí sa v ňom vidí, toľko odrazov nám zrkadlo ponúka. Ak ja poviem, že niečo je biele, dokedy to prejde okolie, dozviem sa že som povedal že je to čierne. Je to jednoduché, ľudia majú tendenciu prekrúcať veci podľa seba, ako to len im vyhovuje, čo vo väčšine prípadov končí ohováraním, intrigami, rozvádzaním a inými konfliktmi.

            Čistá pravda podľa mňa neexistuje, preto nemôže existovať ani dokonale hladké zrkadlo, ktoré odráža dokonalú pravdu. Vždy sa nájde nejaká ta priehlbinka alebo trhlina, cez ktorú obraz prejde na druhú stranu a stratí sa v nekonečne, alebo sa odrazí celkom druhým smerom. Tak isto je to aj v spoločnosti ľudí. Nedá sa vytvoriť vzorec, podľa ktorého by sme vypočítali, že kde je problém medzi ľuďmi. Tie tu boli vždy a budú tu pokiaľ nevymrieme, lebo ľudia sú vlastne problém sami o sebe. Vždy bude niekto na tej druhej strane, vždy bude tvrdiť opak, a vždy budú pre to spory. Jednoducho ľudstvo by nedokázalo existovať bez protikladov,  ktoré sa navzájom vylučujú.

            V spoločnosti sa žije ťažko. Treba sa vedieť prispôsobiť a konať tak aby človek veľa nevyčnieval. Akonáhle sa stane stredobodom pozornosti a všimnú si ho, práve vtedy nastáva tá chvíľa, kedy ho začnú porovnávať s ostatnými. Ak sa nezapáči a budú sa líšiť jeho názory s okolím, dostáva sa do štádia ohovárania, čím sa konči jeho šanca na rešpekt a uznanie. Je zaujímavé, ako ľudia vnímajú spoločnosť. Niektorí ako celok iní ako rozkúskované spoločenstvo. Spoločnosť možno prirovnať k lodnému lanu. Ak sa pretrhne, jedna časť – čiže loď –  odplaví sa preč a zoberie ju more a tá druhá – priviazaná o beh – ostane bezpečne na suchu a počká si pokým nepríde ďalšia loď a nezakotvi. Ľudia dokonca vedia, že sa to medzi nimi trhá, ale nepodajú pomocnú ruku, pričom ale sami by ju chceli. Ak ju nedostanú, strácajú buď nádej, alebo v horšom prípade to najcennejšie – rodinu, priateľov, známych...

            Touto kritikou by som chcel podotknúť, že keby sme boli k sebe viac tolerantnejší a  dokázali povedať, čo nám vadí nielen na ostatných ale hlavne na sebe, nebolo by toľko zbytočných vojen, ktoré sú len výsledkom nespokojnosti národa a spoločnosti.